Softvér s otvoreným zdrojovým kódom

19. storočie

Korene softvéru siahajú do 19. storočia (Charles Babbage – analytický stroj, Ada Lovelace – prvý program). Základy teórie softvéru položil v 20. storočí Alan Turing.

20. storočie

V 40-tych rokoch 20-teho storočia sa programy zadávali do počítačov fyzickým prepájaním alebo zadávaním inštrukcií pomocou sérií diernych štítkov (náročný proces, náchylnosť ku chybám – vznik programovacích jazykov).

V 50-tych a 60-tych rokoch sa softvér dodával s hardvérom bez zvláštnych poplatkov a zdrojový kód (forma softvéru čitateľná človekom) bol otvorený – akademický sektor sa podieľal na oprave chýb a pridával vylepšenia (hacking culture).

S rozvojom veľkých operačných systémov však čoraz menej producentov dovoľovalo používateľom vidieť a meniť operačný softvér a napokon ho modifikáciám uzavreli  (stále sa však zdieľali utility a pridané funkcie).

V 70-tych rokoch proti nedostupnosti zdrojového kódu vystúpil Richard Stallman (MIT Artificial Intelligence Lab). Spúšťačom, vďaka ktorému si uvedomil dôležitosť prístupných zdrojových kódov, bola tlačiareň na jeho pracovisku, ktorá sa často zasekávala. Stallman zmenil zdrojový kód, aby pri problémoch dostali členovia laboratória správu „choďte opraviť tlačiareň“. Keď konečne dostali novú tlačiareň, zdrojový kód už nebol prístupný. Stallman oň žiadal, no odmietli ho. Napokon (nie len z tohto dôvodu) odišiel zo zamestnania a vyvinul operačný systém GNU (1983), ktorý bol plne otvorený. Založil Free Software Foundation a v roku 1985 publikoval licenciu General Public Licence (na princípe copyleft – používateľ môže softvér prezerať, kopírovať, meniť a šíriť, ale odvodené diela môže zverejniť opäť len pod identickou licenciou), ktorá podnietila vlnu tvorby otvoreného softvéru. Na týchto základoch vzniklo hnutie open-source.

Začiatky jeho rozvoja však neboli pre bežných používateľov informačných technológií príliš viditeľné, pretože v 80-tych a 90-tych rokoch veľké spoločnosti urobili z proprietárneho (komerčného, uzavretého) softvéru štandard.

Veľký významný krok pre otvorený softvér urobil v roku Tim Bernes-Lee s technológiou world wide web (html, url, http…). V roku 1991 pozval verejnosť spolupracovať na projekte www. Svoj nápad dal k dispozícii svetu bez patentu či poplatkov, aby uľahčil jeho ďalší vývoj – a rýchly rozvoj internetu mu dal za pravdu.

V roku 1991 Linus Torvalds vyvinul operačný systém Linux (využil viaceré prvky Stallmanovho GNU) a v roku 1992 ho zverejnil s licenciou GPL. Linux získal obľubu vďaka prispôsobivosti. Neskôr (na prelome tisícročí) ho prevzali aj veľké spoločnosti (NASA, Dell, IBM). Má najvyššiu rýchlosť vývoja softvéru – komunita k nemu pridáva až 10 000 riadkov kódu denne.

Ďalšími príkladmi úspešného otvoreného softvéru sú MySQL (databázy), jazyk Perl, alebo webový server Apache.

21. storočie

Komerčný sektor si po roku 2000 postupne uvedomil výhody open source softvéru, ktorý umožňuje podnikateľom rýchlo a s malým množstvom námahy vyvíjať nové produkty (napríklad skombinovaním otvorených prvkov). Spôsob práce open-source sa v praxi ukázal ako výhodnejší.

Otvorený softvér tiež pomáha predchádzať situáciám typu vendor lock-in, čo má význam najmä pre organizácie hospodáriace s verejnými financiami (v duchu iniciatívy Public Money, Public Code,  https://publiccode.eu/en/ – keď je vývoj softvéru financovaný z verejných zdrojov, mal by aj zdrojový kód byť prístupný, aby pri inštitúcia nebola pri ďalšom vývoji a úpravách softvéru závislá iba na jednej spoločnosti).

Hnutie otvoreného softvéru inšpirovalo aj vývoj v oblasti otvorenej vedy. Keď sa z krízy seriálových publikácií zrodilo hnutie otvoreného prístupu, mohlo už stavať na myšlienkových základoch, ktoré položil Richard Stallman a hnutie otvoreného softvéru.

Situáciu pri vzniku oboch hnutí spájali spoločné znaky:

• snaha komerčných spoločností obmedziť a spoplatniť prístup k hodnotám, ktoré boli spoluvytvorené s akademickým sektorom (zdrojové kódy, vedecké publikácie),
• vyhradiť si práva naň reštriktívnymi licenciami,
• závislosť, ktorú je ťažké prekonať – komerčné subjekty sa dostávajú do pozície moci, môžu akademickým partnerom diktovať nenáležite vysoké ceny a klesá ich snaha zvyšovať kvalitu služieb / prispôsobovať sa potrebám zákazníkov,
• akademický sektor sa začína voči tejto nerovnováhe ohradzovať (softvér: 1985, GNU Manifesto Richarda Stallamana, vedecké publikovanie: 1994, Subversive proposal Stevana Harnada, 2002, Budapeštianska iniciatíva za otvorený prístup a ďalšie),
• Spoločný menovateľ: Právo verejnosti na prístup k výsledkom, ktoré vznikajú z verejných zdrojov,
• nové licencie vytvorili právny rámec pre otvorené zdieľanie (softvér: 1985, GPL – Richard Stallman, publikovanie: 2002, licencie Creative Commons – Lawrense Lessig, Hal Abelson, Eric Eldred).

Okrem ideovej inšpirácie poskytlo hnutie otvoreného softvéru vznikajúcemu hnutiu otvorenej vedy aj cenné nástroje, ktoré pomohli prevádzkovať novú infraštruktúru a sprístupnili postupy otvorenej vedy celému svetu. Príkladmi sú softvér GNU EPrints pre inštitucionálne repozitáre, alebo systémy, ktoré vznikli od roku 1998 v rámci Public Knowledge Project (John Willinsky, Univerzita v Britskej Kolumbii, Vancouver, Kanada): Open Journal System na správu otvorených vedeckých časopisov, Open Monograph Press na vydávanie kníh, Open Preprint Systems na zdieľanie preprintov a ďalšie.

Inšpiráciou z oblasti otvorených dát je zavedenie princípov FAIR (princípy efektívneho a zodpovedného manažmentu výskumných dát, sformulované v roku 2016, na základe ktorých by dáta mali byť: Findable – vyhľadateľné, Accessible – dostupné, Interoperable – interoperabilné a Reusable – opätovne využiteľné) aj do oblasti výskumného softvéru. Pracovná skupina FAIR for Research Software (FAIR4RS) v roku 2022 sformulovala odporúčania (Barker et al. 2022, dostupné na: https://doi.org/10.1038/s41597-022-01710-x).

F: Softvér a s ním spojené metadáta môžu ľahko nájsť ľudia aj stroje.

F1. Softvéru pridelíme globálne jedinečný trvalý identifikátor.

F1.1. Komponenty softvéru, ktoré predstavujú úrovne granularity, dostanú vlastné jedinečné identifikátory.

F1.2. Rôzne verzie softvéru dostanú vlastné jedinečné identifikátory.

F2. Softvér je opísaný prostredníctvom bohatých metadát.

F3. Metadáta jasne a explicitne obsahujú identifikátor softvéru, ktorý opisujú.

F4. Metadáta spĺňajú princípy FAIR, dajú sa prehľadávať a indexovať.

A: Softvér a jeho metadáta možno získať pomocou štandardných protokolov.

A1. Softvér je možné vyhľadať podľa jeho identifikátora pomocou štandardizovaného komunikačného protokolu.

A1.1. Protokol je otvorený, bezplatný/slobodný a univerzálne uplatniteľný.

A1.2. Protokol umožňuje postupy overovania a autorizácie, ak je to potrebné.

A2. Metadáta sú prístupné, dokonca aj keď už softvér nie je dostupný.

I: Softvér spolupracuje (je interoperabilný) s inými softvérmi výmenou dát a/alebo metadát, a/alebo prostredníctvo interakcie cez aplikačné programové rozhrania (application programming interfaces, APIs), opísané prostredníctvom štandardov.

I1. Softvér zapisuje, číta a vymieňa si dáta spôsobom, ktorý spĺňa štandardy komunity relevantné pre danú oblasť.

I2. Softvér obsahuje kvalifikované odkazy na iné objekty.

R: Softvér je použiteľný (môže sa vykonať) a zároveň opätovne použiteľný (je možné ho pochopiť, pozmeniť, stavať na ňom, alebo ho včleniť do iného softvéru).

R1. Softvér je opísaný dostatočným množstvom presných a relevantných atribútov.

R1.1. Softvér má jasnú a dostupnú licenciu.

R1.2. Softvér je spojený s podrobnými informáciami o jeho pôvode.

R2. Softvér obsahuje kvalifikované odkazy na iný softvér.

R3. Softvér spĺňa štandardy komunity relevantné pre svoju oblasť.