Mýty a fakty o open access publikovaní

Fakt:

Otvorený prístup funguje úplne v rámci súčasného systému autorského práva. Dielo je chránené autorským právom od momentu, keď je objektívne vyjadrené v podobe vnímateľnej zmyslami.

Fakt:

Vo vedeckom publikovaní sa objavujú nové obchodné modely a zároveň aj inovatívne riešenia publikovania v otvorenom prístupe, ako napríklad konzorcium knižníc, financovateľov a výskumných centier SCOAP3, ktoré zabezpečuje financovanie časopisov v časticovej fyzike. V odbore časticovej fyziky sú články zverejňované ako preprinty už od 90-tych rokov 20. storočia a ich časopisy napriek tomu nezanikli.  Okrem toho majú mnohé časopisy zavedené opatrenie, ako je časovo obmedzené embargo na otvorený prístup, počas ktorého získavajú späť väčšinu nákladov na publikovanie (zväčša je to v prvom roku od publikovania). Články sa potom môžu sprístupniť bez straty príjmov. Mnohí vydavatelia časopisov zmenili svoj obchodný model z predplatného na hybridný model, v ktorom sa popri tradičných článkoch uverejňujú aj články s otvoreným prístupom, za ktoré účtujú poplatky za spracovanie článkov (APC poplatky, z angl. article processing charges, APC). Politiky hybridných časopisov treba však starostlivo preskúmať; niektoré umožňujú voľný prístup k článku, ale neumožňujú žiadne z odvodených použití spojených so skutočným otvoreným prístupom.

Fakt:

Zverejnenie článku v časopisoch s otvoreným prístupom (OA časopisy) sa nazýva zlatým otvoreným prístupom (zlatý OA) a zverejnenie v repozitári s otvoreným prístupom (OA repozitár) sa nazýva zeleným otvoreným prístupom (zelený OA). Mýtus tvrdí, že otvorený prístup je iba zlatý otvorený prístup. Tento mýtus bol nepravdivý už v čase vzniku hnutia otvoreného prístupu, a predsa stále ostáva vytrvalým a rozšíreným omylom. V súčasnosti sú to hlavne medicínske a biomedicínske odbory, kde otvorený prístup znamená hlavne zlatý otvorený prístup, ale v iných odboroch je bežný skôr zelený OA. Hoci repozitáre už nie sú nejakou novinkou vo sfére vedeckého publikovania, v porovnaní s časopismi sú relatívne nové, a preto aj ľahšie dochádza k podceňovaniu či prehliadnutiu zeleného OA. Digitálne výskumné repozitáre vznikli v digitálnej ére, kým recenzované časopisy v roku, v ktorom Isaac Newton získal svoj bakalársky titul. V dnešnej dobe však už táto výhovorka neplatí. V Registri repozitárov s otvoreným prístupom (Registry of Open Access Repositories, ROAR) je uvedených viac ako 5000 rôznych repozitárov, z čoho je skoro 4000 inštitucionálnych repozitárov s otvoreným prístupom. Repozitár Cornellovej univerzity, arXiv, pre matematiku a fyziku funguje už viac ako 20 rokov, čo je v dobe internetu už starovek. (Suber, P. 2013)

Takmer každá politika otvoreného prístupu na univerzite alebo financovateľa výskumu je zelenou politikou, t. j. vyžaduje ukladanie obsahu do repozitára s otvoreným prístupom radšej ako podanie do časopisu s otvoreným prístupom. A hoci OA repozitáre boli novinkou pred niekoľkými desaťročiami, v digitálnej ére sa vedci nemôžu vyhovárať na to, že nevedia o existencii repozitárov, ich odlišnosti od časopisov, ako aj o tom, že sú efektívnou možnosťou legálneho rozširovania článkov zverejnených v recenzovaných časopisoch. (4)

Okrem repozitárov existujú dnes aj overlay časopisy, ktoré sú úsporné a čerpajú svoj obsah z repozitárov a voľne dostupných zdrojov (public domain), vďaka čomu môžu byť mnohé z nich diamantovými časopismi.

Fakt:

Časopisy s otvoreným prístupom môžu mať recenzné konanie alebo nemusia, závisí to od stanovenej politiky časopisu. Skutočnosť, že ide o časopis s otvoreným prístupom nevypovedá nič o tom, či má recenzné konanie. Väčšina vedeckých OA časopisov články recenzuje, dokonca mnohé v otvorenom recenznom konaní (open peer review).

Podľa P. Subera spoločnosť Thompson Scientific (dnes Clarivate Analytics) v roku 2004 zistila, že v každom vednom odbore „bol aspoň jeden OA časopis, ktorý sa umiestnil na popredných miestach alebo blízko nich v rámci svojho odboru“ v citovanosti (citation impact). A počet kvalitných OA časopisov s vysokým impaktom odvtedy vzrástol. Nie je prekvapením, že OA časopisy môžu byť vysokokvalitné: kvalita vedeckého časopisu závisí od jeho autorov, redaktorov a recenzentov, nie obchodného modelu alebo politiky prístupu. (Suber, P. 2013)

Fakt:

Svoj článok môžete podať a uverejniť v hociktorom časopisu podľa svojho výberu a zároveň ho sprístupniť v otvorenom prístupe v inštitucionálnom alebo inom otvorenom repozitári. Autor by si mal overiť súlad zeleného OA s politikou časopisu – akú verziu článku povoľuje zverejniť v repozitári, či má embargo a pod. V databáze politík vydavateľov SHERPA/Romeo môžete nájsť informácie o tom, či vydavateľ umožňuje zdieľať preprintovú, postprintovú alebo inú verziu článku/obsahu.  (Pozri aj Mýtus 3).

Fakt:

Na sprístupnenie svojej práce v otvorenom prístupe nemusíte publikovať v OA časopise. Mnoho vydavateľov umožňuje autorom zdieľať nejakú verziu ich práce (buď ako preprint alebo postprint) na osobnej webstránke autora alebo v repozitári.  Vydavatelia tiež čoraz viac prijímajú požiadavku autorov na pripojenie dodatku k publikačnej zmluve, ktorým sa určité práva ponechajú autorovi (rights retention).  V databáze politík vydavateľov SHERPA/Romeo môžete nájsť informácie o tom, či vydavateľ umožňuje zdieľať preprintovú, postprintovú alebo inú verziu článku/obsahu. (Pozri aj Mýtus 3)

Fakt:

Vydavatelia sú v súčasnosti zvyknutí zaoberať sa takýmito žiadosťami. Zachovanie autorských práv nie je zďaleka nezvyčajné, ale stáva bežnou voľbou. Podľa štatistík služby Sherpa Romeo približne 72 % akademických časopisov umožňuje nejakú formu archivovania s otvoreným prístupom bez použitia dodatku k publikačnej zmluve. Databázu politík vydavateľov týkajúcich sa autorských práv a archivácie s možnosťou vyhľadávania nájdete na stránke SHERPA/RoMEO.

Fakt:

Publikácie s otvoreným prístupom majú citačnú výhodu oproti zatvoreným publikáciám. Sú citované častejšie ako tie, ktoré sú len predplatené a počet citácií je stále dôležitým faktorom pri hodnotení výsledkov práce vedcov. Open access publikovanie tiež pomáha vyrovnať sa s nerovnosťami v prístupe k poznatkom na celom svete a rýchle zverejnenie preprintov v repozitári môže – okrem citačnej výhody – v niektorých prípadoch (ako pandémia ochorenia COVID-19)  zachraňovať životy.

Fakt:

Podľa H. Morrison a kol. 67 % recenzovaných open access časopisov neúčtuje poplatok za spracovanie článku (APC poplatky). Vyberanie publikačných poplatkov (nazývané aj autorské poplatky alebo APC poplatky) je najznámejší obchodný model pre OA časopisy, ale zďaleka nie najbežnejší. Podľa P. Subera vieme už od roku 2006, že väčšina recenzovaných OA časopisov nevyberá vôbec žiadne poplatky. Napríklad podľa výskumu H. Morrisona (2018) viac ako dve tretiny (71 %) z 11 000 časopisov uvedených v Registri open access časopisov (Directory of Open Access Journals, DOAJ) neúčtuje APC poplatok. Rovnako od roku 2006 vieme, že väčšina bežných časopisov či zatvorených časopisov vyberá nielen autorské poplatky od autorov, ale aj predplatné od čitateľov. Je to dôležité preto, lebo blízkym príbuzným mýtu 9 je predpoklad (mýtus 10), že autorské poplatky majú negatívny vplyv na recenzný proces. Keby to bola pravda, tak takéto negatívum má vplyv na väčšinu bežných časopisov a iba malé množstvo OA časopisov. (Suber, P. 2013)

Fakt:

Podľa zistení výskumu o open access publikovaní, ak vedci publikujú v časopisoch závislých od APC poplatkov, tak tieto zvyčajne hradia financovatelia alebo univerzity, iba 12 % autorov si hradí tieto poplatky samo. Mali by sme preto prestať používať výraz „autorské poplatky“ namiesto publikačných poplatkov, alebo tvrdiť, že „autor platí“ za obchodný model založený na poplatkoch. (Suber, P. 2013)

Vedci, ktorí sprístupňujú svoju prácu prostredníctvom zeleného OA radšej ako v zlatom OA, za to nikdy poplatky neplatia.

Fakt:

Pojem otvorený prístup sa zvyčajne vzťahuje na vedecké materiály, zatiaľ čo pojem otvorené vzdelávacie zdroje (OVZ) sa vzťahuje na učebné materiály. Špecifikom OVZ je, že nie sú vždy recenzované. Väčšina učebníc, komplexnejších zdrojov a kurzových materiálov na veľkých inštitúciách sa recenzuje, ale pri menších zdrojoch (napr. pracovných listoch, návodoch na experiment a pod.) si musí kvalitu často ustrážiť používateľ. Otvorené vzdelávacie zdroje sú podľa definície UNESCO dostupné pod otvorenými licenciami, ktoré sú na Slovensku definované v autorskom zákone ako verejné licencie (AZ č.185/2015 Z. z., § 76 Verejná licencia). Verejné licencie umožňujú opätovné zdieľanie, adaptovanie a rozširovanie OVZ. Otvorený prístup na druhej strane môže znamenať iba bezplatnú dostupnosť na internete (známy tiež ako grátis open access). V niektorých prípadoch publikácia s otvoreným prístupom obsahuje povolenie na opätovné použitie, vďaka čomu môže byť niekedy kompatibilná s OVZ.

Fakt:

Vydavatelia samozrejme znášajú nejakú administratívnu záťaž spojenú s recenzným procesom (oslovenie recenzentov, následná komunikácia, stráženie nezávislosti recenzenta a pod.), ale nerecenzujú podané články. Robia to vedci, ktorí bezplatne obetujú svoj čas – vydavatelia neplatia recenzentov a často ani redaktorov, ktorí zabezpečujú recenzné konanie. (Taylor, M. P. 2012)

Fakt:

Samozrejme manažment a infraštruktúra sa nedá poskytovať za nulové náklady, to ani nikto netvrdil, ale je dôležité povedať, že otvorený prístup je nákladovo oveľa efektívnejší. Napríklad v prípade spoločnosti Elsevier, najväčšieho vydavateľa s obmedzeným prístupom, vypočítali celkové náklady na článok ako 1 605 miliónov libier príjmu z predplatného vydelených 240 000 článkami ročne, čo je 6 689 libier na článok. Naproti tomu náklady na uverejnenie článku vo vlajkovom časopise s otvoreným prístupom, ako je PLoS ONE, sú 1 350 USD (850 libier). Nikto neočakáva, že otvorený prístup odstráni náklady. Môžeme však očakávať, že ich výrazne zníži, ako aj to, že výskum bude všeobecne a bezplatne dostupný. (Taylor, M. P. 2012)

Fakt:

Toto tvrdenie platí pre zlatý OA, nie však pre zelený OA. Ale ak veríte, že každý otvorený prístup je zlatý, tak tento mýtus z toho vyplýva. Keďže len približne jedna tretina recenzovaných časopisov má otvorený prístup, požiadavka, aby vedci publikovali nové práce v OA časopisoch by výrazne obmedzila ich slobodnú voľbu podať publikovať v časopise podľa svojho výberu. Naproti tomu je zelený OA kompatibilný s publikovaním v časopisoch so spoplatneným prístupom, čo znamená, že mandát zeleného OA rešpektuje slobodu autorov publikovať, kde chcú. Toto je dôvod, prečo doslova všetky univerzitné mandáty otvoreného prístupu/otvorenej vedy sú zelené, nie zlaté. Je to aj dôvod, prečo je rozdiel medzi zeleným a zlatým prístupom dôležitý a nie malicherný, a prečo sú mýty potláčajúce uznanie zeleného otvoreného nie len nesprávne, ale aj škodlivé. (Suber, P. 2013)

Fakt:

Licencia CC BY je súčasťou ponuky licencií organizácie Creative Commons. Tieto licencie tvoria nadstavbu k autorskému právu – ich použitím nositeľ autorských práv udeľuje súhlas iným používateľom na použitie svojho diela za určitých podmienok. Ide o spôsob ochrany autorských práv, ktorý ale umožňuje jednoducho rozšíriť množstvo autorských diel dostupných verejnosti a legálne ich využívať a zdieľať.

Všetky licencie a nástroje Creative Commons (ako aj iné verejné licencie) majú presne definované podmienky, za ktorých môže byť dielo použité v súlade s platným autorským právom. Všetky licencie CC sú nevýhradné: tvorcovia alebo nositelia autorských práv môžu kedykoľvek uzavrieť ďalšie, odlišné licenčné dohody na ten istý materiál (často označované ako „dvojité licencie“ alebo „multilicencie“). Licencie CC však nie je možné po udelení zrušiť, pokiaľ nedošlo k porušeniu podmienok licencie. Platnosť všetkých licencií CC sa skončí automaticky, ak dôjde k porušeniu ich podmienok. Ak sa na materiál vzťahuje licencia vo verzii 4.0, problém sa musí odstrániť do 30 dní od zistenia, ak používateľ chce, aby sa jeho práva automaticky obnovili.

Pred aplikovaním akejkoľvek verejnej licencie sa odporúča podrobne sa oboznámiť s podmienkami, ktoré obsahuje. V prípade všetkých  licencií CC má používateľ k dispozícii skrátenú informáciu pre používateľa (deed), ktorá stručne opisuje podmienky danej licencie jednoduchých „neprávnickým“ jazykom a samotné právne znenie licencie (legal code) stanovujúce podrobne všetky podmienky.

Aplikácia licencie CC BY 4.0 umožňuje iným používateľom dielo rozmnožovať, rozširovať, vystavovať a vytvárať odvodené diela na akomkoľvek médiu alebo v akomkoľvek formáte, pokiaľ uvedie autora. Avšak zároveň definuje spôsob uvedenia autora, povinnosť uviesť zmeny urobené v diele; podľa licencie nesmie  používateľ žiadnym spôsobom tvrdiť či naznačovať, že autor pôvodného diela podporuje alebo schvaľuje to, akým spôsobom použil diela používateľ (no endorsement clause), nezahŕňa osobnostné práva atď. Použitím tejto licencie autor chráni svoje práva, podporuje zvýšenie citovanosti  svojho diela  a zároveň dáva možnosť, čo najširšieho využitia výsledkov výskumu často financovaného z verejných prostriedkov v prospech spoločnosti.